eRko

...DO NEZNÁMA...
Prázdniny, žeby prázdne dni?
Pre nás,  eRkárov,  určite nie! My sme túžili po dobrodružstve, na ktoré sa nezabúda.
A tak sme spoločne „odštartovali“ naše 3-dňové (25-27.2 2010) cestovanie do neznámych krajín,
s túžbou spoznať ich kultúru, obyvateľov, zvyky...
 „Stroj času“ bol našim akčným „dopravným prostriedkom“.

Prvý deň nás“ dopravil“ do Afriky.
Africkí domorodci boli veľmi milí, privítali nás rituálnym tancom a postupne nás oboznamovali s ich „suchou zemou“.
Nebolo ťažké medzi nich zapadnúť. Vymysleli sme si svoje mená, pokriky a tak sme sa postupne udomácňovali. A bolo nám veru i do spevu... jendenbele indžilio jendenbeele...
 Afrika však nie je len o zábave, samy nám hovorili, ako ťažko musia pracovať, čeliť mnohým  nebezpečenstvám, ako žijú vo veľkej špine,  biede, hladní a smädní.
Našou túžbou bolo spoznať Afriku, takú aká je a preto tí najväčší odvážlivci jedli UGALI(africké jedlo), hľadali  v špine železo, čelili nečakaným nástrahám...
Po  tejto skúške „odvahy“, nás domorodci učili vyrábať rôzne predmety- náramky, rohožky...
V  prvý  deň sme skončili ako praví Africkí domorodci, náš cieľ bol dosiahnutý.

Druhý deň patril Indiánom.
Prišli sme v ten pravý čas, práve lovili bizóna. Ich radosť z úlovku bola veľká, iste aj preto nás privítali s tak otvorenou náručou. Náčelník nás naučil ako sa zdraví  jeho kmeň, dokonca nás naučil rituálny tanec, bola to zábava.
Našim cieľom bolo získať podpis náčelníka, no vôbec to nebolo také jednoduché, pretože na ceste za ním, nás čakalo mnoho prekážok. Skúšali našu šikovnosť, pružnosť, nebojácnosť, odvahu...No nakoniec, unavení sme sa dostali aj k náčelníkovi. On mal pre nás pripravenú ešte jednu úlohu...a potom sme  konečne získali jeho podpis.
Všetci sme to zvládli a určite bol na nás, aj sám náčelník hrdí, veď nás „pomazal“ znakom  bratstva.
A tak sme sa stali Indiánmi,  konečne.

Tretí deň sme „fandili“ vo Vancouri.
Plný štadión, všetky miesta vypredané...už len olympský oheň, športovci a mohli sme začať.
Nechýbali naši hokejisti a zápas medzi Slovenskom a Kanadou, kde sme sa poriadne zapotili. Na ľade sme ešte ostali, patril krasokorčuliarkam  s každého kúta sveta a ich virtuóznym  choreografiám.
Stretli sme tiež Anastaziyu Kusminovú a veru nechýbala ani jej výrečnosť.
Potom sme spoločne športovali, hrali a súťažili, až kým neprišiel koniec Olympiády a s ňou i koniec nášmu cestovaniu.
S medailou na krku a s radosťou v srdiečku, sme sa spoločne poďakovali nášmu Nebeskému Oteckovi za ochranu a požehnanie a rozišli sme  každý domov .
Veríme, že spomienky na naše „putovanie“ budú ešte dlho doznievať v detských a animátorských srdiečkach.